Igor Hažik
Keď feferóny pália a bryndza smrdí
Welcome to Slotakia“ alebo „A bi a bi a bi Maďara do hlavy. A bi...“ Ak raz v Dunaji potečie krv, je otázkou, ktorá krajina ju bude mať na svojich rukách. A hlavne čia bude.
Som človek, ktorý vidí veci také aké sú. Žijem a dúfam... Zoznam autorových rubrík: Moja tvorba, Vzťahy, Kultúra a umenie, Svet, Domáca pôda, Každá má svoj príbeh... Kniha
Welcome to Slotakia“ alebo „A bi a bi a bi Maďara do hlavy. A bi...“ Ak raz v Dunaji potečie krv, je otázkou, ktorá krajina ju bude mať na svojich rukách. A hlavne čia bude.
Ten, kto má v úcte život, má v úcte aj smrť. Tú dámu v čiernom, ktorá dvíha naše bytie do vyššej dimenzie. Oslobodzuje od bolesti, aby ňou mohla sužovať žijúcich. V tomto pochmúrnom čase sa vracia, osvetlená tisíckami sviečok.
Keby ste tak raz odparkovali svoje bavoráky do garáži a šli sa prejsť do niektorého slovenského mesta, čo by ste tam videli?
Na pôde Katolíckej univerzity mohli študenti, profesori, ale i návštevníci vzhliadnuť kampaň nezávislého občianskeho združenia CBR Europe (Centrum pre bioetickú reformu). Táto organizácia bráni spravodlivosť počatých detí a ich právo na život. Išlo o umiestnenie bilbordov, ktoré mali podľa predstaviteľov hnutia STOP GENOCÍDE "vzdelávať" mladšiu generáciu.
Rána zahalené do hmly, dni topiace sa v prívaloch dažďa. Svet prifarbený červenou, žltou a hnedou. Prišla jeseň a s ňou typická melanchólia. Pestrofarebná krajina zrazu ošedla. Slnko prestalo hriať a jedinou útechou človeka sú myšlienky naplnené letom.
Studenú vojnu nikdy nikto nevyhlásil, a predsa sa začala v roku 1945. Jej trvanie možno pociťovať i dnes. Svojím chladom ofúkla celý svet. Rozdelila ho na dve strany a ľudia objímajúci sa v minulosti ako priatelia, dnes stoja oproti sebe so zbraňou v ruke.
„Pamätaj na to, čo ti Amalekiti vykonali (Dt 25,17), pamätaj na všetko, nezabudni po zvyšok svojho života a odovzdaj to ako sväté svedectvo budúcim generáciám, že nás nacisti zabíjali, masakrovali a vraždili...,“ napísal vo svojom svedectve Elchanan Elkes.
Nikdy nezabudnúť! Tieto slová adresujem všetkým tým, ktorí zabudli. Tak ako nesmieme vymazať z pamäti skutky a činy vykonané v celej východnej Európe. Spomínať ale aj odpúšťať, pretože práve odpúšťanie nás posúva ďalej, no dotyčných viny nezbavý!!!
Ako každý iný tvor, aj človek má svoje dni zrátané. Niekto sa dožije deväťdesiat rokov no svoj život, akoby premrhal. Jeho jestvovanie sa premenilo na piesok sypajúci sa z rozbitých presýpacích hodín. Každé zrnko predstavuje deň, ktorý prebdel s otvorenými očami. Okradnutý o minulosť, ktorá ožíva v zašedivených spomienkach, ktoré vzdychajú topené slzami.
Myslím si, že "krvavá grófka" budí a stále vzbudzuje v ľuďoch dosť otázok. Na pár z nich nám môže odpovedať novopečený film od Juraja Jakubiska. No na väčšinu z nich si budeme musieť nájsť odpoveď sami.
Už mnohí umelci, básnici a spisovatelia predomnou definovali pojem "láska". Existuje láska k rodičom, ktorí s ňou vstupujú do manželstva. Ich deti, ktoré vstupujú s láskou v rodičstvo. Napokon aj také priateľstvo medzi ľuďmi, či človekom a zvieraťom je založené na cite, ktorí mnohí nazývajú akýmsi putom.
Ako malý chlapec som sa rád prechádzal po okolí našej farmy. Vždy som rád zašiel k potoku, ktorý tiekol zo zasnežených hôr do údolia. Tu som si najmä počas horúcich dní sadol na vyvýšené skaly a kochal sa pohľadom na les. Rozprestieral sa od ohybu vrchov až po morské pobrežie ďalej na juh, kde sa menil na spleť hustých kríkov a ostrej trávy.
Krajina sa spamätávala z vojny. Do pôdy vsakovali posledné kvapky krvi, vzduch už netrhali bolestné výkriky a rieky neboli naplnené slzami trúchliacich. Nad dedinou viseli mračná hnané vetrom, ktorý ich odfukoval preč. V začmudenej izbe sedela Mária, mladá, útla ženička, ktorá čakala dieťa. Jej muž patril medzi prvých, ktorých odvial prúd nezvestných. Zostal stratený na fronte, krátko na to, čo odišiel. Začali si písať zamilované listy. No dnes ich slová akoby niekam utiekli a svet onemel. So svojim trápením sa často zverovala Petrovi. Býval na opačnom konci dediny. Rada k nemu chodievala, pri ceste k nemu spomínala na všetko minulé, čo zažila, ale i zabúdala. V tom jej pomáhal práve Peter. I teraz sa za ním chystala. Cez drobné plecia si prehodila háčkovanú šatku a pomalým krokom vykročila do noci.
Neviem prečo, ale ľudia si vždy nájdu cestu ako ublížiť sebe alebo ľuďom, ktorých majú radi. Ale zatiaľ nechápem, či ich k tomu vedie láska alebo niečo iné. Dnešný svet je však plný stratených ilúzii o dobre a zle, o láske a nenávisti. Prepchaté sirotince a detské domovy, ľudia bez srdca a duše. Mnoho mužov žije svoj život v tichom zúfalstve, možno že to zúfalstvo už tichšie byť nemôže a tak siahajú po alkohole. Opantaný závojom zúfalstva kričia aspoň do tmy, aby si nepripadali tak sami. Alebo bijú doma svoje polovičky a deti ktoré sú svedkami nemého zúfalstva, ktoré im sadlo na rodinu.
Počas štúdia na strednej škole sme dostávali za úlohy rôzne projekty, slohy, či eseje. Na filozofii sme raz nahnevali našu pani profesorku a tá nám dala za úlohu napísať náš názor, či skôr porovnať ideál stredoveku "tento svet je len slzavé údolie a kto trpí bude spasený, ale až po smrti" alebo tiež inak "memento mori" čo v preklade znamená pamätaj na smrť. Do protikladu sme si zobrali ideál humanizmu a renesancie "žite radostne a žite v blahobyte" Čo by som si vybral ja ako súčastný mladý človek?
Peniaze, už odnedávna menia svet človeka. Ľudstvo prešlo od výmenného obchodu, cez hrivny až ku kovovým minciam. Pomaličky sme objavili čaro tých malých papierikov, na ktorých sa lesknú tváre mŕtvych ľudí, ktorí sa zasadili o rozvoj nášho národa. O chvíľu však príde čas vymeniť staré veci za nové.