reklama

Holokaust včera a dnes

Holokaust, šoa. Dva termíny, za ktorými sa skrývajú milióny stratených životov. Pomenovania, ktoré zasadili ľudstvu tvrdý úder v chápaní výrazu „úplne vyhladenie“. Ľudská bytosť týmto prevrátila nazeranie na človeka a na ľudskosť samotnú. Prvé slovo znamená zápalná obeta, tzv.  celopal, ktorý celý zhorí.  Druhé vyjadruje obrovskú tragédiu, ktorú prijíma židovská spoločnosť ako pomenovanie pre holokaust. Myslím, že katastrofu Židov počas druhej svetovej vojny lepšie či obsiahlejšie zachytáva slovo šoa. Človek musí klesnúť na dno svojich síl, aby zistil, koľko ešte unesie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Zbohom minulosť

 Holokaust, šoa. Dva termíny, za ktorými sa skrývajú milióny stratených životov. Pomenovania, ktoré zasadili ľudstvu tvrdý úder v chápaní výrazu „úplne vyhladenie“. Ľudská bytosť týmto prevrátila nazeranie na človeka a na ľudskosť samotnú. Prvé slovo znamená zápalná obeta, tzv. celopal, ktorý celý zhorí. Druhé vyjadruje obrovskú tragédiu, ktorú prijíma židovská spoločnosť ako pomenovanie pre holokaust. Myslím, že katastrofu Židov počas druhej svetovej vojny lepšie či obsiahlejšie zachytáva slovo šoa. Človek musí klesnúť na dno svojich síl, aby zistil, koľko ešte unesie.
 Keď som zbieral materiál na svoju esej, prečítal som množstvo kníh. Po všetkých hrôzach obsiahnutých v texte som si povedal: „Bože, ja to už nechcem čítať.“ No bez poznania a pochopenia udalostí, ktoré viedli mnohých ľudí k zneváženiu života, by sme sa dopustili ešte väčšej chyby. Mnohé obete odpustili, no nezabudli.
 V období, kedy ľudskosť stratila svoju dôstojnosť sa Hitler netajil svojími desivými plánmi, ktorými chcel ovládnuť Európu. K jeho naplneniu mu mala dopomôcť vojna: „Považoval vojnu za licenciu ku genocíde a vedecký proces uviedol do chodu toho dňa, kedy bola vyhlásená.“ [1] Týmto krokom spravil hrubú čiaru za demokratickým vývojom v Európe.
 Svet po druhej svetovej vojne už nikdy nebol taký istý ako pred ňou. V človeku sa čosi zlomilo a možno sa zlomil i pohľad na naštrbený obraz ľudstva, ktorý sa pohojdával vo svedomí nemeckého obyvateľstva. „Sigmund Freud raz napísal, že sama vojna stačí, aby ľuďom dovolila rozvinúť tie najnižšie, najhrubšie pudové pohnútky. Po štátne zrušenom zákaze zabíjania ¸prestali ľudia potláčať aj zlé chúťky a páchali činy takej krutosti, zákernosti, zrady a surovosti, aké by každý pokladal za nezlučiteľné s ich kultúrnou úrovňou.‘“[2]
 Tragédia holokaustu nám dáva možnosť zamyslieť sa nad miliónmi ľudských osudov. Je to eventualita ako sa naučiť, že človeka možno zabiť, no nemožno ho zničiť.

 

 

 

 

Posledná cesta

  

 Holokaust sa začal popretím ľudských práv a končil sa v kremačných peciach. Už len pomenovanie Žid, a v ňom prítomný agresívny postoj, dali na začiatku tridsiatych rokov dvadsiateho storočia základ surovému antisemitizmu. Tento prvok sa premietol do get a pracovných táborov. Najznámejšie sú poľské getá, varšavské, lodžské či krakovské. Getá však vznikali len v strednej a východnej Európe. Do týchto miest boli sústredení ľudia, ktorí žili v danom meste alebo v jeho okolí. Na Západe boli Židia zoskupení v tzv. prechodných táboroch. Stali sa dočasnými zastávkami na ceste do koncentrákov. V getách sa plazila po uliciach chudoba. Z každého predmetu, z každého dotrhaného slova sa vtláčala do ovzdušia bieda: „V júli 1942 si šéf varšavského ghetta Adam Czerniakow uvedomil, že nemôže zachrániť nikoho, ani deti, a spáchal samovraždu kyanidom. Zanechal odkaz: ¸Som bezmocný. Srdce mi puká ľútosťou a smútkom. Nemôžem to už ďalej zniesť. Môj čin všetkým vyjaví pravdu a možno im ukáže cestu, čo robiť.‘“[3]Na Slovensku boli Židia najprv deportovaní do zberných, prípadne pracovných táborov v Novákoch, Seredi alebo Žiline: „V Žiline, keď už nás z gestapa previezli na políciu tak nás zoradili na dvore, teraz prišla jedná tá, jedna z okolia, zo Žiliny jedna sedliačka, za ruku mala dve troj-štvorročné deti a tým policajtom povedala :¸Zoberte si tie smradľavé židovské deti, ja sa o ne starať nebudem.‘ Zrejme zaplatili im, aby ich si schovali, aby prežil aspoň niekto. No, tak malé deti šli rovno do plynu. Ono sa to tak ľahko povie – do plynu, si to nikto nevie predstaviť, že čo to znamenalo.“[4]
 Spúšťacím elementom na Slovensku v otázke transportov židovského obyvateľstva bol: „Ústavný zákon zo dňa 15. mája 1942 o vysťahovaní Židov. Prvý paragraf je stručný a jasný. Znie: ‚Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.‘“ V paragrafe 3 sa ďalej uvádza: ‚Židia vysťahovaní a Židia, ktorí územie štátu opustili alebo opustia, strácajú štátne občianstvo Slovenskej republiky.‘“[5] 
 Pre mňa, ako človeka 21. storočia je nepredstaviteľné, ako mohol, či už Nemecký alebo iný národ kolaborovať a podľahnúť vplyvu demagógie nacizmu, politickej ideológie, ktorá pramenila v nevedeckých teóriách šovinizmu, rasizmu a nacionalizmu. No ešte šokujúcejšie je, ako sa na celú situáciu mohli, nečinne prizerať ľudia. Židia ešte nikdy pred tým nezostali stáť osamote, uprostred chaosu ľudských tiel, ktoré sa ponevierali po nacistami okupovanej, Európe. Zostali sami. Samota. Slovo, ktoré stojí kdesi na konci, niekde na začiatku. Obkolesené len tichom a tmou ako Židia stojaci za múrmi geta či tábora. Ich život sa premenil na jednu veľkú lož, ktorá nedovolila človeku rozpažiť ruky a privítať nádej.
 Keď sústreďovali Židov na transporty,  esesákom pomáhali ľudia, ktorí boli z pôvodného domáceho obyvateľstva: „Ghetto bolo obkľúčené veľkým oddielom SS a ukrajinskou milíciou. Milicionárov bolo asi trikrát viac než esesákov. Potom sa rozsvietili reflektory umiestnené na obvode i vo vnútri ghetta... Ľudia boli vyháňaní z bytov v takej náhlivosti, že malé deti nestačili vyliezť z postelí. Ženy na uliciach ich s plačom volali a stratené deti zase vydesene hľadali svojich rodičov. SS ale všetkých hnala poklusom až k čakajúcemu nákladnému vlaku. Vagón za vagónom sa plnil a do toho sa neustále ozýval plač a krik matiek a detí, práskanie bičom a streľba z pušiek.“[6] Nenávisť sa odtrhla z reťazí a usadila sa v ľuďoch, ktorí boli neraz priateľmi deportovaných. Veľakrát ich k tomu viedla arizácia majetkov, nenávisť či potešenie v bolesti a smrti iných: „Hoci spáchané zločiny boli totálne nehumánne, zločinci samotní boli, ako pripomína Primo Levi, ľudské bytosti ako sme my – obyčajní ľudia, ktorí páchali neobyčajné činy.“[7] Ľudí určených na transporty odvliekli do skladov, škôl, či iných priestorov alebo ich rovno odtransportovali. Mnohých tento osud ešte len čakal. Poschovávaní, ukrytí či zabudnutí tŕpli a čakali. Hľadali rozhrešenie, ktoré neprichádzalo. Boli vydaní napospas myšlienkam, v ktorých sa vracali späť k svojim rodinám, roztrhnutým a strácajúcim sa v šere utíchajúceho dňa.

 Ešte ten večer alebo nasledujúce ráno boli budúci väzni koncentračných táborov, odvezení na nákladných autách na neďalekú stanicu. Niekedy sa stávalo, že túto vzdialenosť museli prejsť pešky.

 Pri nastupovaní sa všetko odohralo veľmi rýchlo. Zostatok rodín sa ešte viac roztrhal a ľudia traumatizovaní zážitkom včerajšieho dňa, rýchlo nastúpili do dobytčích vagónov. Potom prudko zabuchli dvere a nastalo ticho. Sú však známe i prípady, kedy chasidskí Židia citovali Tóru: „Tvoj život bude visieť na vlásku, v noci i cez deň sa budeš chvieť strachom a nebudeš si istý svojim životom. Nastupovali do vlaku smrti v modlitebných šáloch a recitovali žalmy.“[8]

 Kedysi do koncentračných táborov chodievali vlaky, ktoré pozostávali namiesto vozňov pre dobytok z obyčajných osobných vagónov. Nemci si však veľmi dali záležať na tom, aby človeka degradovali na tvora, ktorý je horší než zviera: „Smrť a ničenie sa začali už vtedy, keď boli židia ešte na ceste do vyhladzovacích táborov, vo vagónoch s nedostatkom vzduchu, vody a hygienických zariadení. Transporty, ktoré esesáci úmyselne prepĺňali, sa stávali smrtiacou pascou.“[9]
 Na začiatku štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia sa vlaky smerujúce do koncentračných táborov stávali súčasťou nacistickej mašinérie a plnili predzvesť konečného riešenia židovskej otázky v Európe. Na Slovensku bol vypravený prvý transport 25. marca 1942, o dva dni neskôr už rovnaký osud postihol i Židov z Francúzska a rok 1944 bol tragický i pre Židov žijúcich v Taliansku. V súvislosti s vyvážaním obyvateľov do koncentrákov sa často spomínajú i maďarskí Židia: „... nikde inde nebolo toľko ľudí deportovaných a usmrtených v takom krátkom čase. Za necelé dva mesiace bolo vypravených 147 vlakov, ktoré v zapečatených nákladných vagónoch vyviezli zo zeme 434.351 osôb – a plynové komory v Osvienčime len ťažko mohli pojať také množstvo.“[10] Pýtam sa sám seba, čo robili ostatní ľudia, keď Izraelitov odvážali na smrť? Modlili sa? Tvárili sa, že sa nič nedeje, či dokonca spali? Zo snov ich však strhávali vlaky, prechádzajúce blízko ich obydlí. „Väčšina Nemcov vedela, čo znamenajú dlhé, preplnené vlaky rachotiace za tmy, ako naznačuje jedna zaznamenaná poznámka: ¸Tí prekliati Židia nenechajú človeka ani v noci vyspať!‘“[11] Cynizmus tejto výpovede pripomína spôsob akým Rumuni „bojovali“ proti Židom: „V Besarábii ich zavraždili 200 000. Napchali ich do dobytčích vagónov bez jedla a vody a bezcieľne ich vozili. Alebo im vzali šaty a nútili ich k pochodom, pričom niektoré obete boli úplne nahé, iným sa podarilo zabaliť sa aspoň do novín.“[12] Ľudia, ktorí prichádzali do táborov smrti, sa tam zväčša dostali vlakom. Prestáli alebo presedeli dlhý tranzit zo svojich domovov do iného sveta: „Bez železnice by k holokaustu nemohlo dôjsť. Na deportácie sa využívali mimoriadne vlaky ( Sonderzüge ) so špeciálnymi čatami

( Sonderzüggruppen ) a rozvrh deportácií sa musel koordinovať s ostatným vojnovým cestovným poriadkom. Vlaky prepravujúce Židov mali prednosť pred všetkými ostatnými.“[13] Proti transportom a rasovej perzekúcii opakovane protestoval i Vatikán. Toto obdobie by som prirovnal k dobe „hluchoty a nemoty“. Pápežský štát mal ruky spútané okovami, ukovanými z bezmocnosti: "Štátny sekretár Msgr. Tardini na okraj odpovede britskej vláde, ktorá tiež protestovala, poznamenal: ‚Je to nešťastie, že prezidentom Slovenska je kňaz. Každý chápe, že Svätá Stolica nemôže zastaviť Hitlera. Ale kto pochopí, že nevie udržať na uzde kňaza?‘“[14]

  Druhá svetová vojna je pre mňa niečím nepochopiteľným. Nikdy neporozumiem tomu ako sa mohla ľudská bytosť dostať do takej tmy, v ktorej sa premenila na netvora. Chápem, že počas vojny si chcel každý zachrániť svoj život a životy najbližších. Ale prečo človek dopustil niečo také morbídne a ohavné, ako bol holokaust? Edmund Burke povedal, že: „všetko, čo je potrebné na to, aby zlo bolo úspešné, je, aby slušný ľudský tvor nerobil nič.“ Kde je záruka, že sa niečo podobné nebude opakovať i v budúcnosti? Myslím si, že človek má v sebe dobrú aj zlú stránku. Závisí len od neho, ktorú si vyberie, ktorou sa nechá viesť. Preto záštitu nad tým, aby sa niečo podobné tragédii šoa neopakovalo, nesie plne individualita človeka.

 Osoby určené na transporty zväčša odmietali uveriť, že kdesi v Európe existujú vyhladzovacie tábory. Nemci im pred cestou vraveli, že budú pracovať v pracovných táboroch. Židia tak nastupovali do vagónov, ktoré ich na tisíce odvážali ďaleko od sveta, ktorý poznali: „Dva týždne sme boli na gestape v Prešove. Nechcite vedieť, že čo tam bolo, bolo to tam hrozné a tie strašné kriky a tie bitky, čo sme zažili. (...) No a stade nás zobrali, celú skupinu, partizánov, nepartizánov, Židov, Nežidov, jedno ráno po, po tých dňoch na stanicu, naložili nás do dobytčáku a smer Plaveč, teda Poľsko. Boli sme si na čistom, myslím, kde ideme, pretože medzitým sa už vedelo, že sa vrátili tí dvaja chlapci, ktorí povedali pravdu o Osvienčime. No a tie okamihy a tie dni prežité v tom vagóne boli hrozné. Bola tam žena vedľa mňa, Magda sa volala, z Popradu, s malým, asi štvormesačným dieťatkom. Bol tam lekár, ktorý sa tam, vysoký jak hora, ktorý sa zbláznil a v tom blázni, v tom ošiali tam bil okolo seba všetko. Ľudia, aj so mnou spolu, sme lízali vodu z vagónových stien, hej, stien vagóna, až kým sme došli do Osvienčima.“[15]

 Nacistická neľudskosť sa prejavila pri zaobchádzaní so Židmi na rampách stoviek železničných staníc, po takmer celej Európe. Po nastúpení do vlakov smrti a dňoch mučivej cesty sa ľudia, ktorí prežili transport, dostali do koncentračného tábora: „Popri koncentračných táboroch, kde veľká časť väzňov umierala vinou zbedačenia, nútenej práce, popráv alebo jedovatých injekcií, zriadila SS počas vojny v obsadenom Poľsku ozajstné „továrne na smrť“. Ich jediným účelom bolo priemyselné vraždenie, ako povedzme v Bełžece, Sobibore, Treblinke a Chelmne.“[16]

 Cez zadrôtované okienko vlaku mohli transportovaní Židia vidieť obrysy jedného z viac ako sto vyhladzovacích a židovských táborov, ktoré sa nachádzali v Európe. „Továrne na smrť“ ako neskôr dostali pomenovanie. Čo sa však dialo po príchode do tábora sa však dozvedáme od bývalých väzňov alebo ich mučiteľov: „Tak išli sme ďalej až do Žiliny. Tam doplnili tie vagóny a išli sme. Nevedeli sme, kde sme boli zavretí, však, lebo boli tie vagóny uzavreté. A zastavili sa vagóny a naraz otvorili sa dvere. ¸Raus, raus, raus, raus, všetko ven!‘

Balíky sme museli tam nehať, len takto ven všetko. A keď sme išli ven, tak potom postavili nás do radu, tu všetkých a tam stáli aj dvaja esesáci napredku a tam sme sa museli pred nich postaviť. A nemecky: ¸Mám tridsaťšesť rokov a som zámečník,‘ povedal som. Išiel druhý, padesátročný obchodník a doleva. To oni neboli, keď bol tak do štyridsát do padesát rokov, do padesát a mladší, aj keď nebol odborník, tak ho zobrali na robotu. Ale už ukázal doleva a doprava. Tí čo išli doprava, tí sme išli, potom prešli do tábora. A tí čo išli doleva, tí potom autom, aj moju ženu chúďatko, aj s dieťatkom, aj s vozíkom. Som videl ešte na aute jak išli. Vozík som videl na aute ešte a nevedel som ešte vtedy, čo sa stalo s nima. Ale na druhý deň alebo na tretí deň som, už nám tí starí z väznice čo tam boli, keď išli autom, tak už ich nemáte, tak už ste vdovec. Áno? Tak ešte ten deň dvadsáteho druhého išla moja nebohá manželka aj s dieťaťom, išli do plynu.“[17] V takom okamihu bezmocnosti človek mohol plakať, mohol stáť otupený bolesťou alebo začať kričať, len začať kričať. A z toho kriku by vychodilo toľko bolesti a smútku, že by  nebo popraskalo a črepiny z polámaných hviezd by sa mu zabodli do srdca. Všade kde sa pozrel, len smrť ležala, tam za ostnatým drôtom koncentračného tábora, kde nebolo nič okrem smutnej časti zbedačeného ľudstva . Po zemi sa plazila i na oblaky ju vyniesol krik a prosby umierajúcich. Selekcia na rampe dostala podobu cintorína a ľudia, ležiaci na zemi, sa podobali pováľaným krížom. Ako tak ľudia stáli, slzy im stekali po tvárach a lámali tvrdú zem pod nimi. Boli zlomení a sami. Minulosť zabila prítomnosť a tá pochovala budúcnosť. Tam za bolesťou srdca, kde nie je nič, len suché rieky zo sĺz a tma zavretých očí zajtrajška. Teraz si uvedomili, čo je to samota, desivá samota vyvierajúca z ich vnútra. Akoby srdce prestalo biť a život sa na chvíľu zastavil. Niekto im zobral ten krásny pocit, čo človek získa, keď vie, že ho čaká zajtrajšok.

 Osvienčim. Memento zbankrotovaného ľudského zmyslu pre solidaritu a humánnosť: „Tu teraz vznikali primitívne konské baraky. Pôvodne to bolo plánované ako tábor pre vojnových zajatcov, teraz ho však určili za stredisko masového vraždenia – továreň na smrť pre Židov Európy. Mimo územia nového tábora, na okraji lesíka, stáli dva pekné a čisté sedliacke domy. Obklopené ovocnými stromami a so slamenými strechami boli, zdá sa, perfektne maskované na to, čo sa malo odohrávať v ich vnútri. Vyzerali dosť nevinne na to, aby svoje obete až do konca klamali. Na dvere dali vrahovia tabuľky s nápismi Na dezinfekciu a Do umyvárne. Vedľa bunkrov I a II, ako sa odteraz domy volali, postavili tri baraky ako vyzliekacie priestory.“[18]

 Vražedná mašinéria však vlastne začala inváziou nemeckých vojsk do Sovietskeho Ruska 22. júna 1942. Hitler sa netajil tým, že mu je „priateľstvo“ s Rusmi nepríjemné. Vražedné nemecké oddiely SS zabíjali pri postupe Ruskom civilné obyvateľstvo brutálnymi metódami. V tomto roku tiež vznikali i ďalšie koncentračné tábory a diabolský mechanizmus holokaustu vrcholil: „V tom čase sa deportačné vlaky stali v Osvienčime rutinou. Denne prišli na rampy tisíce ľudí z celej Európy. Vyhnali ich z bytov, olúpili o majetok, napchali do vlakov a poslali na cestu do skazy. Ženy, mužov a deti, starých a chorých natlačili do dobytčích vagónov. Po trýznivej ceste vlakom išlo na staničnej rampe koncentračného tábora zrazu všetko veľmi rýchlo: Prudko sa otvorili dvere, vyčerpané obete vyvliekli von, hlasným revaním a štekotom zlých psov SS ich nútili ponáhľať sa. Kto nebol dosť rýchly, toho hnali kopancami a údermi. Chaos bol úmyselný, bol to perfektný zastrašovací systém. Dezorientovaní ľudia, demoralizovaní úbohou cestou, poslúchali rozkazy. Keď už všetkých vyhnali z vozňov, pobrali im batožinu a vyhádzali z vlaku mŕtvoly – ľudí, ktorí pekelnú cestu do Osvienčimu neprežili.“[19] Počas dňa sužovaní horúčavou, v noci trápení dusnom, cez zimu mrazom. Tak národy putovali do koncentračných táborov. Vyhnaní z domovov, natlačení v dobytčích vagónoch a na ceste do záhuby: „Na rampe sa rozhodovalo o osude deportovaných. Ženy oddelili od ich detí, mužov od ich žien, rodiny za pár sekúnd od seba odtrhli. Esesáci im nedali čas rozlúčiť sa. Takže chvíľa selekcie sa u mnohých, ktorí prežili, spája s traumatickými spomienkami. Keď nových väzňov rozdelili podľa pohlavia a veku, museli sa zoradiť do päťstupov. Potom prechádzali okolo táborového lekára. Ten pohybom ruky mlčky ukazoval doľava alebo doprava. Iba zopár krokov rozhodovalo o živote a smrti. Doprava posielal táborový lekár „práceschopných“, doľava starých, slabých a chorých. Ak selekcia trvala pridlho a páchatelia boli unavení, vtedy zostával pre zvyšné obete len jeden smer: doľava, na smrť.“[20]

 Kladiem si otázku, čo sa dialo s lekármi, ktorí posielali tisíce, ba státisíce ľudí na smrť? Čo cítili, keď sa na seba pozreli do zrkadla? Ako vlastne mohli v noci pokojne spať? Každý deň videli okolo seba smrť. Zrejme tá v nich zabila človeka a dušu, premeniac ich na tvory bez citov. Stali sa z nich vyprahnuté púšte človečenstva, ktoré boli kropené slzami a krvou svojich obetí. Pritom vedeli, kam posielajú nič netušiacich Židov. Boli si vedomí, čo čaká ľudí, ktorí boli poslaní doľava.

 Na hrôzy transportu a selekcie si spomína aj preživšia obeť, ktorá bola spolu s rodinou odtransportovaná do Osvienčimu: „No a tam sme boli, neviem, asi mesiac a potom nás ako navagonírovali do tých vagónov ako dobytok, v Užhorode to bolo, tam sme boli a všetko sme tam robili, čo i veľkú i malú potrebu a bez jedla, bez vody, bez všetkého sme išli až do Osvienčima. Tam nás povyháňali, keď zastal vlak, povyháňali nás vonku a tak sme išli na Brežinky, kde selekcia bola. Tam nás oholili komplet, dali nám po jedny šaty, dreváky na nohy a tak nás potom. Ešte jeden moment. Mamička prišla s nami, lebo ona tak dobre vyzerala ešte, boli sme tri sestry a ona tak do štvorradu. Štyria sme boli v jednej rade. Ale mali sme toho brata, tak on ostal sám, nemal s kým ísť. Tak začal plakať. A Mengele ho chytil za ruku a sa ho pýtal, že prečo plače. Že nevie, že kde je mamička. Tak ho, povedal mu po nemecky, poď ja ti ukážem, kde je mamička. Tak začali hľadať od prvej rady až do konca, tak našli mamičku a vytiahli ju z rady a musela ísť s ním do krematória. Nevedeli sme, že kde ide vtedy ešte, ale tak potom, keď sme tam boli, už som vedela, že kde išli.“[21] Brat obete mal jedenásť rokov.

 Konečné riešenie začínalo nadobúdať svoju zvrátenú podobu. Ľudia cítili vo vzduchu štipľavý pach spáleniny. Nevedeli kde sú, čo sa s nimi stane. Zadúšali sa strachom o svojich blízkych. Jedni boli na ceste do skazy, druhých táto púť ešte len čakala: „ Všetko muselo ísť rýchlo, vrahovia nechceli strácať čas. Svoje obete sa až do konca usilovali ukolísať v istote: Nákladné autá mali znak Červeného kríža, znamenajúceho záchranu. Smrteľné klamanie pokračovalo ešte aj vo vyzliekacích priestoroch krátko pred plynovou komorou. Budú osprchovaní a dezinfikovaní, klamali nič netušiacich ľudí a súrili ich: ¸Ponáhľajte sa, jedlo a káva vychladne.‘ Chlácholenie spravidla účinkovalo. Poslušne si zapamätali číslo háčika, na ktorý si zavesili šaty, ¸aby po dezinfekcii rýchlo zasa všetko našli‘, ako im to narozprávali esesáci. Obete šli do plynovej komory nahé. Miestnosť bola natretá čisto nabielo. Zo stropu viseli hlavice spŕch, napojené na vodovodné potrubie. Nič nezvyčajné, všetko celkom normálne. No zozadu sa tlačilo do domnelých spŕch čoraz viac ľudí, stráže tisli cez dvere ďalšie a ďalšie skupiny. V tlačenici sa ozvali prvé výkriky, vtedy to pochopili aj tí, čo ešte stáli vonku. No už nebolo úniku.“[22] Plynová komora nemala iný východ. Väzni, ktorí boli v koncentáku dlhšie, vedeli, že jedinou cestou z tábora je komín krematória. Nad miestom poslednej cesty Židov z celej Európy viselo čierne zúfalstvo. Smrť dopodrobna premyslená, stala sa absurdnou víťazkou nad spustošeným ľudstvom, stojacim na oboch stranách tábora. Nemci, ktorí stratili pozíciu usporiadaného a solídneho národa, znesvätili všetky hodnoty, budované stáročiami. Odviezli ich ďaleko od svojho vnútra, vystavili ich napospas svojej obludnosti, zadusili plynom a nechali ich zhorieť v plameňoch.

 Židia natlačení v plynovej komore sa lúčili zo svetom a zmeravene čakali čo sa bude diať: „Z nákladných áut s červeným krížom náhlivo vybrali plechovice s jedovatými modrozelenými kryštálmi. Cez otvory potom cyklón B nasypali do komory. Keďže cyklón B ... bol zrnitý, pri nasýpaní padal na ľudí. Tí potom začali príšerne kričať, lebo už vedeli, čo sa s nimi deje. ¸Šema Izrael! – Počúvaj Izrael!‘ Židovské vyznanie viery bolo neraz to posledné, čo tých zopár svedkov vonku od zasvätencov smrti počuli.“[23] Ľudia padali zrážaní smrťou. Mladí a starí ľudia, muži, ženy a deti. Všetci bez rozdielov. Keďže v koncentračných táboroch nacisti šetrili na všetkom i na cyklóne B. Židia často len upadli do bezvedomia. Keď nastalo „ticho“ do komory vstúpili tzv. „zvláštne komandá“: „¸Mnoho ráz sme pri vstupe do plynovej komory počuli ešte stonanie, najmä keď sme ťahali mŕtvoly za ruky z komory. Raz sme našli živé dojča, zakrútené do perinky. Aj hlavu malo vo vankúši. Batôžtek sme odniesli oberscharführerovi SS Mollovi s hlásením, že dieťa žije. Moll ho položil na zem, stúpil mu na krk a hodil ho do ohňa. Na vlastné oči som videl, ako na dieťa stúpil. Pohlo ručičkami,‘ spomína Šomo Dragon zo zvláštnej jednotky – také scény vyvádzali človeka z miery.“[24]

 Ľudstvo malo medzi sebou jedinca, diabla, ktorý sa volal Hitler. Zásahom spojencov nedošlo k naplneniu tragédie šoa. Ak ste čítali Námestie svätej Alžbety od Rudolfa Jašíka, tak ste prešli staťou, v ktorej sa hlavná hrdinka Eva zdôveruje svojmu chlapcovi Igorovi: „Všetkých Židov pozabíjajú, nikoho neušetria. Maxi to povedal. Prečo som sa narodila Židovkou, prečo ja? A tak sa mi chce žiť! Igor! Neopúšťaj ma, aspoň ty ma neopúšťaj a odpusť mi moju židovskú krv. Veď ja za ňu nemôžem, nemôžem! Prečo tomu ľudia nerozumejú. . .“[25] Ako Eva, tak ani ja nechápem, a zrejme ani nepochopím zvrátenosť sveta, v ktorom sa stratila cena ľudského života.

 

Po rokoch

 Keď som v roku 2006 navštívil koncentračný tábor Osvienčim, neuvedomoval som si dopodrobna, kde sa nachádzam. Bolo pre mňa akoby nemožné pojať fakt, že na tomto mieste zomrelo okolo milión šesťstotisíc ľudí, živých bytostí z mäsa a kostí. Prechádzali sme vstupnou bránou s povestným „Arbeit macht frei“. Videli sme množstvo vecí, batožiny, ľudských vlasov, okuliarov, topánok ale aj podmienky, v ktorých väzni žili. Išli sme ticho, míňajúc ďalšie skupiny. Keď sme však uvideli nemecky hovoriacich turistov, zamýšľali sme sa nad tým ako sa asi môžu cítiť. Teraz s odstupom času po preštudovaní príbehov preživších obetí a výpovedí svedkov prichádzam na nové myšlienky. A to na skutočnosť, že z každej negatívnej, či skôr tragickej udalosti si musíme vziať ponaučenie. Ako výstrahu pre budúce generácie, aby už nikdy nedopustili zopakovanie veľkej tragédie šoa.
 Počas svojho pontifikátu navštívil Ján Pavol II. v roku 2000 múzeum obetí holokaustu, Jad Vašem v Jeruzaleme. Pri svojej návšteve povedal: „Na tomto mieste spomienok pociťuje myseľ, srdce a duša nesmiernu potrebu mlčania. Mlčanie, v ktorom sa spomína. Mlčanie, v ktorom sa pokúšame nájsť zmysel spomienok, ktoré prúdia späť do minulosti. Mlčanie, pretože nejestvujú slová, aby dostatočne silne vyjadrili ľútosť nad hroznou tragédiou šoa.“
 Silu spolupatričnosti a ľútosti nad osudmi zavraždených nadobudneme vtedy, ak spojíme spomienku s návštevou bývalého koncentračného tábora, prípadne múzea, či pamätníka holokaustu. Vtedy duša pookreje, človek zľudštie a stane sa možno i trochu lepším.
 V závere sa opriem o myšlienku Simona Wiesenthala, ktorý boj s vojnovými zločincami odvôvodnil slovami: „Na druhom svete sa my Židia stretneme s obeťami holokaustu. Obete sa budú pýtať: ‚Čo ste robili v živote?‘ Jeden povie: ‚Bol som advokát.‘ Ďalší: ¸Bol som učiteľ.‘ A ja poviem: ‚Ja som na vás nezabudol.‘



[1] JOHNSON, P.: Dějiny židovského národa. Řevnice: ROZMLUVY, 1996, s. 471

[2] KNOPP, G.: SS Varovanie dejín. Bratislava: IKAR, 2004, s. 185

[3] JOHNSON, P.: Dějiny židovského národa. Řevnice: ROZMLUVY, 1996, s. 486

[4] SALNER, P.: Prežili holokaust. Bratislava: VEDA, 1997, s. 56

[5] SALNER, P.: Prežili holokaust. Bratislava: VEDA, 1997, s. 48

[6]  JOHNSON, P.: Dějiny židovského národa. Řevnice: ROZMLUVY, 1996, s. 487

[7] WISTRICH, S. R.: Hitler a holokaust. Bratislava: SLOVART, 2002 s. 251

[8] JOHNSON, P.: Dějiny židovského národa. Řevnice: ROZMLUVY, 1996, s. 486

[9] WISTRICH, S. R.: Hitler a holokaust. Bratislava: SLOVART, 2002 s. 245-246

[10] SALNER, P.: Prežili holokaust. Bratislava: VEDA, 1997, s. 113

[11] JOHNSON, P.: Dějiny židovského národa. Řevnice: ROZMLUVY, 1996, s. 476

[12] JOHNSON, P.: Dějiny židovského národa. Řevnice: ROZMLUVY, 1996, s. 477

[13] JOHNSON, P.: Dějiny židovského národa. Řevnice: ROZMLUVY, 1996, s. 477

[14] KOVÁČ, D.: Dejiny Slovenska. Praha: NLN, 1998, s. 229

[15] SALNER, P.: Prežili holokaust. Bratislava: VEDA, 1997, s. 120

[16] KNOPP, G.: SS Varovanie dejín. Bratislava: IKAR, 2004, s. 199

[17] SALNER, P.: Prežili holokaust. Bratislava: VEDA, 1997, s. 125

[18] KNOPP, G.: SS Varovanie dejín. Bratislava: IKAR, 2004, s. 221

 

[19] KNOPP, G.: SS Varovanie dejín. Bratislava: IKAR, 2004, s. 222

[20] KNOPP, G.: SS Varovanie dejín. Bratislava: IKAR, 2004, s. 224

[21] SALNER, P.: Prežili holokaust. Bratislava: VEDA, 1997, s. 131-132

[22] KNOPP, G.: SS Varovanie dejín. Bratislava: IKAR, 2004, s. 226-227

[23] KNOPP, G.: SS Varovanie dejín. Bratislava: IKAR, 2004, s. 227, 231

[24] KNOPP, G.: SS Varovanie dejín. Bratislava: IKAR, 2004, s. 227

[25] JAŠÍK, R.: Námestie svätej Alžbety. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1962, s 26

foto: http://markgorman.wordpress.com/2007/11/30/holocaust-nonsense/

 http://www.israelnewsagency.com/holocaust_gas.gif

Igor Hažik

Igor Hažik

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek, ktorý vidí veci také aké sú. Žijem a dúfam... Zoznam autorových rubrík:  Moja tvorbaVzťahyKultúra a umenieSvetDomáca pôdaKaždá má svoj príbeh... Kniha

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu